Poznávaním svojej domoviny - poznávame sami seba !

Bojnický zámok
Povráva sa...
Gróf Pálffy, očarený vraj mladou šľachtičnou z francúzskeho zámku, pripravil pre ňu na svojom panstve bývanie, obdobné jej rodisku. Rodičia dcéru za cudzinca nedali a zronenému zaľúbencovi pamiatkou na jeho lásku ostal vynovený zámok, na vrchole veže s vencom podobným na tŕňovú korunu.


Povesť o Matejovi Korvínovi a bojnickej lipe.
Podľa povesti kráľ Matej často navštevoval Bojnice, pričom často pracoval pod lipou nachádzajúcou sa pred vstupom do hradu. Dokumenty sa končievali vetou Sub nostris dilectis tillits bojniciensibus, teda Pod našimi milými lipami bojnicami.
Tajomný sartofág.
jeden z našich najkrajších zámkov v kúpeľnom meste Bojnice. Jeho posledným majiteľom bol gróf Ján František Pálfi. Tri roky po jeho smrti bolo jeho telo uložené do sarkofágu z červeného mramoru na zámku. Jeho zamestnanci spozorovali pred niekoľkými rokmi záhadnú tekutinu medovitej konzistencie, vytekajúcu z hrobky. Rozbory ukázali, že ide o mineralizované pozostatky grófovho tela. Povráva sa, že ide o slzy šľachtica, ktorý sa nedokázal zmieriť s nenaplnením svojho testamentu.
Bojnický kastelán
bojnického kastelána Pakyho nič na svete viac netešilo, ako jeho mešteky plné zlatých a strieborných peniazov, zlatých prsteňov, retiazok, perlových náhrdelníkov a iných pokladov. Jeho najobľúbenejšou činnosťou bolo prehŕňanie sa v tom všetkom. Lež čím ďalej, tým väčšmi sa mu zdalo, že ich je málo a lámal si hlavu, čo by sa kde dalo, aby toho bolo viac. Žene sa zveril, že by ešte aj zo strieborného mesiačika na oblohe najradšej dukáty vykrajoval.
Žena mu však poradila, že poddaní by mu mali aj za svoje zdravie, ktoré získavajú z liečivého prameňa, platiť. Pakymu od takého nápadu len oči zaiskrili. Liečivý prameň dal ohradiť, pri vrátka postavil pät drábov. Kto nezaplatil, nemohol dnu. Kto sa dal doviezť na voze alebo káre, musel zaplatiť aj za miesto pred ohradou. Ľuďom nezostalo iné, len platiť. Časom stačil pri vrátkach len jediný dráb. Pakymu dukátov pribúdalo, väčšmi ako predtým. Preto si u najlepšieho prievidzského truhlára dal urobiť novú truhlicu, z hrubizného tvrdého dreva a ešte aj okovať širokými železnými pásmi. No keď začal do nej ukladať, plnila sa akosi pomaly. Podozrieval aj drába pri prameni, že ho okráda. Vymenil drába, ba každý deň ich striedal. A ešte im neveril. Sám chodil k prameňu a kontroloval peniaze v mešteku, či ich je toľko, koľko pripadá na hlavy v ohrade.
Len žena mu začala vyčítať, že ľahkomyselne necháva takú cennú vec v noci bez dozoru. Veď čože je to pre nich nočný chlad? Vydržia viac ako my, veď aj v zime po snehu chodia vše úplne bosí, ľahko odetí.
Paky nelenil, zbuntošil drábov a hybaj ku prameňu. Pri prameni našiel starca s chlapcom a dievčatkom.
- Ako ste sa opovážili?! - zreve na nich kastelán.
- O koľko si ma už takto okradol?
- Vaša milosť, neokradol som. Dal by som, keby som mal. Aj dám, až vyzdraviem; boh mi je svedkom.
- Viažte ho! A do hladomorne s ním! - hodí kastelán s rukou. - Tam sa aj zadarmo vyliečiš. O týždeň ťa už nebude bolieť.
- Vstávaj! - zreve kapitán drábov na bedára.
- Nemôže, - zastal sa chorého jeden z drábov.
- Nemôže? Bodaj by som i ja tak nemohol!
- Bodaj by si! - vyletí starcovi z úst zaklenutých novým záchvatom bolesti.
A hľa, v tej chvíli sa kapitán zakníše na koni, zapotáca sa, padá a zvíja sa v strašných bolestiach.
Všetci sa ľakajú, len kastelánom lomcuje čoraz väčšia zlosť.
- Tak ešte mi za dobrotu, že málo pýtam, aj bosorovať budeš?! Nie tri dukáty, ale sto ich musíš ustanoviť! Ináč skapeš!
- Ej, nemáš kúska srdca, pán môj, nemáš. Tvrdý kameň nosíš miesto neho. Bodaj sa ti teda tvoje dukáty na kamence premenili! - vyletela z bedárových úst nová kliatba. - A namiesto mňa aby teba naskore hodili do skalnej diery, kde ti zima a bieda údy pokrivia tak ako mne!
Kastelán sa tak preľakol, že na tom kúsku koňa na smrť umoril.
A kapitán zostal pri prameni. Spolu so starcom sedeli pri prameni. Sedeli, ochkali, márneho slovka neprehovorili.
Na zámku kastelán rýchlo odomyká truhly, ruky sa mu trasú.
- Zlato! - zvrieskne natešený. - Moje zlato!
Pohrúži ruky do bohatstva, lež zlato sa medzi rukami na kamience premení.
- Ešte nie je s pánom tak zle, žeby nemohlo byť horšie. Ešte nestratil slobodu a život.
Onedlho prišla do hradu správa, že hrad sa stáva vlastníctvom kniežata Jána Korvína, kráľovho syna, ktorý ponecháva kastelánom Pakyho. Táto dobrá správa Pakyho potešila a uzdravila zo žiaľu nad pominutými dukátmi. Od tých čias sa život poddaných ešte zhoršil, Paky bol neústupný, drábi neúprosní.
Len začal rozmýšľať, ako sa s novým majiteľom hradu podelí. Koľko by mu malo z jeho bohatstva pripadnúť. Až prišiel na to, že vlastne Korvín by nemal mať na bojnické panstvo nijaké právo. Ján Korvín je nezákonným kráľovým synom a po kráľovej smrti bude Pakymu kráľovská komora vďačná za to, že zachránil jej majetok nedotknutý. A tak zisťoval až v samotnom Budíne, ako sa veci majú. A zistil že Korvín má v kráĽovskej rade málo zástancov, čo ho len posmelilo v jeho plánoch.
Krἠzomrel a Korvín v Budíne osamel. Našli sa takí, čo Pakymu hneď odkázali, že je načase aby sa ujal Bojnického panstva.
VeĽmi skoro po týchto udalostiach sa Korvín zjavil v Prievidzi a chystal sa na hrad. Pakyho len utvrdilo, že Korvín musel rýchlo utiecť z Budína.
Akonáhle sa Korvín vybral z hŕstkou Ľudí v brnení z Prievidze do Bojníc, vydal sa mu Paky naproti. Schválne sa neponáhĽal aby ho stretol pri rieke, kde rýchlo zneškodní jeho sprievod. Pri stretnutí zoskočí z koňa, Korvína pozdraví a víta s úsmevom na tvári, a keď sa ten zohne pre klúč od hradu, ktorý mu podáva, udrie ho tažkým hranatým klúčom. Mieril do spánkov, ale zasiahol len plece. V nasledujúcom okamihu mu klúč padá z bezvládnej ruky, do ktorej zaťal meč jedného z Korvínových sprievodcov. Pakyho sprievod si ani nestihol uvedomiť čo sa deje.
A tak sa Paky ocitol v putách a ide do Bojnického zámku peši, kde ho namiesto komnát víta temnica. Odtiaľ sa dostane už len do hladomorne, kde mu chlad a skalná vlhkosť čoskoro skrúcajú údy a psota ho vysúša na kosť a kožu.
Skrátené podľa:
Bojnický kastelán
Ján Domasta, Povesti o hradoch I, Osveta, Martin, 1991
Trenčiansky hrad
Studňa lásky
K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade.

Záhadný Katov dom, Trenčín
Už ste navštívili najstrašidelnejšiu pamiatku Slovenska? Pod hradom v Trenčíne stojí Katov dom opradený legendami o jeho záhadných obyvateľoch. Sprievodkyne miestneho múzea vám so zanietením vyrozprávajú o nevysvetliteľných presunoch exponátov, s ktorými je manuálne pohnúť takpovediac nemožné. Miesto už prebehlo i procesom vysvätenia, no strašidelné veci sa tu diať neprestali. Hovorí sa o nepokojných dušiach nespravodlivo odsúdených.
Čachtický hrad
Povesť o hrade
V zrúcaninách po nociach čuť plač a nárek dievčat umučených Čachtickou paňou. Sú tu tiež nesmierne poklady, ale tie môže získať iba ten, kto v belčove z čerešne odkolísaný bude, ktorá v rozvalinách hradu vyrástla.
Krvavá Čachtická pani.
Manželka grófa Františka Nádasdyho - Alžbeta (1560 - 1614, rodená Báthoryová, neter poľského kráľa), vošla do dejín ako sadistka a zo sexuálne-patologických pohnútok nechala vraj povraždiť 80 mladých dievčat. Román Lászla Turocziho vytvoril fámu, že sa kúpavala v krvi týchto dievčat. K nemu sa neskôr pridal aj slovenský spisovateľ Jozef Nižňanský. So zločinmi súvisí ojedinelý dobový justičný škandál, keď boli odsúdení grófkyni napomáhači, ona sama však nikdy nebola postavená pred riadny tribunál. Bola iba uväznená v pivnici hradu. Keď sa v roku 1982 zrútila jedna časť múru a tým sa zasypala prístupová cesta, ľudia ihneď našli vinníka - mátajúci duch krvavej grófky.
Osud krvavej grófky priťahoval samozrejme aj filmárov. Zaujímavé sú dve spracovania, jeden animovaný od Alana Lesyka a druhý, hraný film od Juraja Jakubiska. O vierohodnosť príbehu hraného filmu sa viedli viedli debaty. Sporné bolo najmä pôsobenie Juraja Thurza
Had so zlatým kľúčom
Pásol raz pastier ovce na Čachtickom hrade. Spoľahol sa na verného pomocníka - psa Dunča, ľahol si na chrbát a začal nebeské barančeky počítať. Zrazu zaspal. Vo sne sa mu zjavila pani v bielom rúchu, v ruke niesla liesku, porastenú odspodu až po vrch imeľom. Pastier vedel, že kto tú paličku nájde, má otvorenú cestu k pokladom, bol to znak nevšedných vedomostí.
Pani riekla: "Poď so mnou do hradu, ukážem ti poklady, o akých si nikdy ani nesníval!"
Pastier sa od ľaku prebudil, zjavenie zmizlo.
Na druhý deň opäť zaspal a pani sa zjavila znova:
"Poď so mnou, už nebudeš musieť nikdy ovce pásť," volala ho.
Pastier mátožne vykročil za ňou. Šibla čarovnou paličkou po skale, tá sa otvorila a spolu vošli do podzemia. A tam na kameni, pred mohutnými okovanými dverami ležal had. Na hlave mal korunku, v ústach držal velikánsky zlatý kľúč.
"Môj sluha ťa dovedie k pokladom," riekla pani, "musíš však od neho prevziať tento kľúč. Ale nie hocijako, iba ústami. Rukami si nesmieš pomáhať."
Zľakol sa pastier a rozbehol sa naspäť.
"Zbabelci nikdy poklady neuvidia!" zvolala biela pani.
Šibla čarovným prútikom a pastier sa ocitol uprostred ovčieho stáda.
Na druhý deň prišla pani v čiernom odetá a riekla pastierovi:
"Neposlúchol si ma, pastier, premeškalsi veľkú príležitosť. Teraz dostane poklad len ten, koho vykolíšu v kolíske zhotovenej z dreva divej čerešne. Tá čerešňa raz vyrastie na pustom Čachtickom hrade," dopovedala a viac sa neukázala.
Darmo pastier pozeral, či nezačína rásť čerešňa napustnúcom hrade, darmo nebeské stádo počítal, aby zaspal, spánok ani zjavenie neprichádzali. Keď sa neskôr pastier oženil, narodil sa mu syn. Raz, keď mu robil kolísku, nečakane si spomenul na bielu paničku, aj na jej slová o čerešni.
No kolíska bola už napoly vystrúhaná, ale z lipového dreva, voňavého ako med. Netrápil sa viac kvôli pokladom, veď v kolíske mu žena kolísala ich najväčší poklad, aký len ľudia môžu mať - ich vlastné dieťa.
Skrátené podľa:
Had so zlatým kľúčom
Anna Černochová, Tajomný kočiš, Povesti a príbehy z Považia, Alfa-press, Bratislava, 1997
Beckovský hrad
Povesť o hrade

Rozvalinami nocou blúdi prízrak panej. Hľadá človeka s čistou dušou, aby jej pomohol od trápenia za hriechy spáchané počas života, keď zlomyseľná na hrade vládla tvrdou rukou.
Povesť o Zelenej vode
Bolo to dávno keď pánovi Beckovského hradu patrili okolité jazerá, rieka Váh, polia, lúky, ba i ľudia. Jeho najväčšou záľubou boli poľovačky.
Raz na poľovačke naháňali starého prievozníka. Chcel sa dozvedieť, či vyhrá človek, alebo psy. Svorka už starca dohonila a začala trhať biedny odev.
Odrazu sa nad krovinami zjavila žiara a pán zočil krásnu dievčinu, starcovu dcéru Katarínu. Prikázal jej aby na druhý deň na hrad prišla. No dievčina sa už sľúbila inému, ktorý bol ďaleko vo vojne. Zbalila svoj uzlíček a vybrala sa do močarísk, kde sa ukrývala, živila korienkami, lesnými plodmi a rybami.
Pán Beckovského hradu vyslal špehov, pátral po krásnej Kataríne, no márne. Až raz zablúdil k močariskám, kde zbadal žiaru v mieste kde Katarína vychádzala z kúpeľa. Rozbehol sa za ňou ako zmyslov zbavený, s nožom pod hrdlom si ju chcel odviesť zo sebou. Ako sa tak vzpierala, nôž sa pošmykol a Kataríne srdce prebodol. Srdce, ktoré dovtedy rozdávalo radosť všetkým ľuďom.
Nik nevie ako, no ľudia sa to dozvedeli a starý prievozník Beckovského pána preklial. Odvtedy sa rytier sám túlal krajom, ľudia pred ním brány zatvárali.
Rok a deň po nešťastnej udalosti, keď pán šiel znovu loviť do močarísk, no nikto z jeho družiny sa neodvážil ísť s ním. Sám bol v šere medzi bublajúcim bahnom, lákaný vidinou úlovku ďalej a ďalej do močarísk. Kôň sa pošmykol z chodníka a rytier sa začal do bahna prepadávať. Iba pár volaviek videlo jeho smutný koniec.
Len jeho poľovnícky klobúk vietor odniesol na hladinu jazera. A kade ho vietor preháňal, dostávalo tmavú zelenú farbu. Odvtedy ho ľudia nazývali Zelená voda.
Skrátené podľa:
Povesť o Zelenej vode
Anna Černochová, Tajomný kočiš, Povesti a príbehy z Považia, Alfa-press, Bratislava, 1997
Hrad Tematín
Aj na moderný akčný seriál by stačili legendy, ktoré opriadajú hrad Tematín, neprehliadnuteľný v pohorí Považský Inovec medzi Novým Mestom nad Váhom a Piešťanmi. Hovoria i o nešťastnej láske princeznej a pastierika, o srdnatých lovcoch mohutného draka, o sadistickej grófke Anne - Rosine či o adrenalínovom úteku Mikuláša Berczényiho pred cisárskymi vojakmi.
hrad Sivý Kameň
Povráva sa...
Za vpádu Bethlenových povstalcov na sivokamenské panstvo v r.1626 štyroch členov Majthényiovskej rodiny poviazaných odvliekli do zajatia. Zatým na hrad vtrhli Prievidžania, ktorí pri lúpení spôsobili vraj väčšie škody ako samotné vojsko.
Ilavský hrad
ilava.jpg
Veľakrát prestavaný (hrad, pevnosť, kláštor) objekt väznice, snáď najznámejšej spojitosti s Ilavou, ležiaci priamo na okraji vážskej terasy uprostred mesta. Dobre viditeľný zo železnice - dominanta mesta., Ilava
hrad Košeca
Podľa povesti ho mal založiť rytier Smaragdus, vodca rádu templárskych rytierov. Prvá písomná zmienka sa spája s rokom 1272, keď bol kráľovským majetkom. V roku 1323 bol majiteľom hradu Demeter de Nechte. V roku 1397 ho získava kráľ Zigmund, ktorý ho vzápätí daruje vojvodovi Mikulášovi Stiborovi.
hrad Lednica
Povesť hovorí, že Katarínka bola krásna dievčina z Lednice. Jedného dňa sa mala vydať- právo prvej noci patrilo hradnému pánovi. Ten si dievčinu nechal priviesť priamo od oltára. Katarínka sa hradnému pánovi neoddala. Radšej skočila z okna a tak ukončila svoj mladý život. Z jej kvapiek krvi ráno po nešťastí vytriskol priezračný prameň.

Dodnes v mieste, kam dopadla je možné nájsť kríž na pamiatku vernej Katarínky. Podľa legendy sa dodnes prechádza v bielych svadobných šatách po hradbách hradu. Jej zobrazenie je možné nájsť aj na lednickom erbe.
Považský hrad
K Bystrickému hradu sa viaže povesť spätá s jeho azda najznámejšími obyvateľmi – bratmi Podmanickovci. Povesť ani nezachádza ďaleko od pravdy, keď ich vykresľuje ako lúpežných rytierov
Súľovský hrad
Hrad bol postavený medzi troma mohutnými skalnými útvarmi. Na ruine možno ešte rozoznať, ako sa základy hradného objektu prispôsobovali terénu. Hradný areál sa skladal z horného a dolného hradu, pričom vzdialenosť medzi týmito dvoma časťami hradu možno odhadnúť na 25 metrov, výškový rozdiel od úrovne dolného hradu k podlažiu prvého poschodia horného hradu je 14 metrov.
Hrad Vršatec
K hradu sa viaže povesť o vernom kastelánovi, ktorý si odsekol nohu, aby svojmu pánovi umožnil oslobodiť sa z tatárskeho zajatia, kde boli spoločne väznení s nohami spútanými reťazami.
Hrad Uhrovec
zmienky o ňom pochádzajú z konca 13. storočia, je pomerne celistvou ruinou. Zrúcaniny sú ukážkou niekoľkých stavebných slohov a klenotom hradu je románska kaplnka, ktorá je jedinou hradnou kaplnkou na Slovensku z tohto obdobia.
Kaštieľ Vodný hrad
neskorogotická tvrdza postupne prečkala vojny, povodne i požiare a zachoval sa ako najstaršia stavba svojho druhu na Slovensku. Miestni obyvatelia ho volajú Vodný hrad, pretože kedysi ním skutočne bol. Okrem opevnenia ho prirodzene chránila aj voda obtáčajúceho sa meandra rieky Nitra.
KAŠTIEĽ DOLNÁ KRUPÁ
patrí medzi najkrajšie príklady vidieckej klasicistickej architektúry na Slovensku. Už vo svojej dobe sa vďaka Brunsvikovcom stala Dolná Krupá miestom, ktoré sa nielen v rámci monarchie, ale i za jej hranicami preslávilo umeleckými zbierkami (najmä obrazáreň), bohatou knižnicou, zbierkami minerálov, ale aj prírodnými krásami parku.
kaštieľ Lednické Rovne
Kastiel_Lednicke_Rovne_2.jpg
Kaštieľ, ktorý bol od 16. storočia sídlom lednického panstva, dnes prostredníctvom Slovenského sklárskeho múzea sprostredkuje svojim návštevníkom obraz o dejinách slovenského sklárstva od najstarších čias po súčasnos
Kaštieľ v Dubnici nad Váhom
kkkk.jpg
Tento kaštieľ bol postavený v roku 1670 v štýle včasného baroka s renesančnými základmi. Bol rozšírený v rokoch 1719 – 1730. Jednoposchodová budova je štvorkrídlová dvojtraktovej dispozície a s ústredným dvorom
Kaštieľ v Brunovciach
Brunovce_Title.jpg
Kaštieľ postavili Bercsényiovci na mieste staršieho dreveného poľovníckeho kaštieľa Forgáchovcov. V rokoch 1695 -1697 tu vznikol poschodový kaštieľ s trojkrídlovým pôdorysom, doplnený po roku 1723 hranolovými nárožnými vežami. Nádvorie uzatváral pevnostný múr. Sídlo bolo pôvodne opevnené vodnou priekopou, napĺňanou Váhom
Kaštiel Klobušice |
Klobusice_Title.jpg
obdĺžniková budova s veľkými stĺpovými portikami, orientovanými do anglického parku a do terasovite riešenej záhrady. K hlavnej budove do uhla pristavané hospodárske krídlo, s ktorým je súbežne riešená ďalšia samostatne stojaca hospodárska budova.
Barokový kaštieľ v Klátovej Novej Vsi
39680762.jpg
Okolo kaštieľa vyrástol park a celý areál od dediny oddelili ohradou. V rokoch 1969-1985 prešiel kaštieľ rozsiahlou obnovou, vďaka ktorej je jednou z najkrajších stavieb svojho typu na Slovensku. Od r. 1986 sa do zrenovovaného kaštieľa nasťahoval Slovenský štatistický úrad, ktorý v ňom zriadil školiace pracovisko.
Kaštieľ Brodzany
K najznámejším kultúrno-historickým stavebným pamiatkam Ponitria na západnom Slovensku patrí renesančný kaštieľ s parkom v Brodzanoch, v ktorom sídli Múzeum A. S. Puškina.
Renesančný kaštieľ v Zemianskom Podhradí
39614016-84c6-4b55-9e17-13cedfd553c5_l.jpg
Kaštieľ je niekdajšie bydlisko štúrovskej lásky Adely Ostrolúckej. Pôvodne postavený v 17. storočí ako opevnený renesančný kaštieľ s dvoma vežami. V 19. storočí ho empiricky upravili a na začiatku 20. storočia prešiel poslednými rekonštrukčnými prácami.
Stručný popis Zaniknutý hrad, už v roku 1583 spomínaný ako spustnutý.
Povesť o Domanižskom hrade
Domanižský hrad
V neistých časoch Tureckého nebezpečenstva sa syn grófa Draškoviča oženil s pôvabnou Jasnou. Dolná zem však bola v neustálom ohrození od Turkov. Preto mu otec venoval mestečko Domanižu na hornom Považí spolu s panstvom. Ale mladej panej zvyknutej na rozpustilý spôsob života vo veľkých mestách sa na vidieku nepáčilo.
No výjazdy Turkov ohrozovali aj horné Považie. A ani po porážke Turkov sa situácia nezlepšila. Povstalecké vojská spolu s Tureckými oddielmi naďalej ohrozovali aj Domanižské panstvo. Mladí Draškovičovci sa vtedy uchýlili na Lietavský hrad.
Vtedy sa mladý Draškovič rozhodol postaviť v Domaniži hrad. Do troch rokov hrad stál. Majiteľ bol s robotou spokojný. No jeho manželka Jasna k hradu nepriľnula. Stále sa jej niečo nepáčilo. Veľké zimy, ďaleko od Kišmártoňa i Pätikostolia, kde mala priateľky. A napokon najväčšia prekážka, cesta do kostola sa jej zdala ráno aj večer príliš nebezpečná.
A tak sa manžel pre svoju milovanú rozhodol nechať postaviť chodník z hradu priamo do kostola. S majstrom sa nakoniec dohodli, že urobia lávku vo vzduchu. Za niekoľko týždnov vyrástla smelá konštrukcia lávky vychádzajúcej priamo z hradu, podopieranej stĺpmi, a končiacej na vŕšku pri kostole. Pánovi sa veľmi páčila, sám veľmi rád po nej chodieval. Lež panej sa za pár rokov rýchle prejedol hrad, lávka i osobitná lavica v kostole.
Napriek pánovým zákazom a vyhrážkam jedného dňa počas pánovej neprítomnosti odišla. Márne na ňu čakal, dúfal že sa vráti. Len správy o nej chodili od kupcov, že ju bolo vídať vo viacerých mestách v rozbujarenej spoločnosti rytierov a zemepánov. Lávka chátrala a nakoniec ju nechal pán rozobrať. Nakoniec mladý Draškovič odišiel natrvalo na svoje majetky na dolnej zemi a hrad bez pána pustol a chátral. Dielo skazy zavŕšil požiar a kamenné zvyšky rozobrali obyvatelia Domaniže na svoje príbytky.
Nikto viac v Domaniži o mladom pánovi a jeho krásnej žene nepočul.
Skrátené podľa:
Gejza Sádecký - Povesť o domanižskom hrade
Jozef Gálik, Domaniža, história a súčasnosť, 1268-1998, Domaniža, 1998
zdroj: internet- hrady-zamky
Reklamy na stránke nedokážem ovplyvniť....sorry!!!
Flag Counter
Zdroj:okrem vlastných materiálov všetko ostatné zo svojej mailovej schránky.ak sa materiál dotkol niečich ochranných práv- napíšte mi a ihneď zjednám nápravu.ďakujem!!!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one