Poznávaním svojej domoviny - poznávame sami seba !

Slovanský Panteón
Tajomní bohovia
Keď v 8., 9. a 10. storočí Slovania začali prijímať kresťanstvo a na ich územia prichádzali čierno oblečení kňazi nového náboženstva, ich pôvodná kultúra nemala šance pretrvať. Bola "pohanská", čiže podozrivá z kontaktov s diablom a odsúdená k zániku.
Stredovekí misionári si zriedkavo zapisovali mená zavrhnutých bohov. Zmienky o slovanských božstvách sa uchovali iba z dvoch vzdialených bodov slovanstva: sponad Labe a Baltiku a z Kyjeva, kde autor staroruskej kroniky mních Nestor zapísal mená "modiel", ktoré postavil nad Dneprom knieža Vladimír, kým prijal krst. Od neho sa dozvedáme, že v Kyjeve uctievali Perúna so striebornou hlavou a zlatými fúzmi. Perúna, Perona, Paroma však uctievali na takmer všetkých územiach, kde žili Slovania. Uctievali aj Chorsa, Svaroga, Mokoša, Dadžboga, Simargla, Striboga... Bol to však kult nový, nariadený Vladimírom. V akých bohov v skutočnosti verili Kyjevčania, nevieme... Bohovia Slovanov boli nepolapiteľnejší, zahmlenejší ako božstvá starodávnych národov od Stredozemného mora. Aby určité božstvo malo svoj výraz, musí mať svätyňu, sochy, svoje činy a knihy. Na obsluhu toho všetkého treba kňazov. Toto všetko Slovania nemali. Nemali kňazov, nebudovali chrámy (iba Polabania z oblastí súčasného Meklenburgu v poslednej fáze vojen s Nemcami, tesne pred porážkou, začali stavať svojim božstvám chrámy podľa kresťanských vzorov). Slovania svojich bohov uctievali na posvätných miestach, v hájoch, pri riekach, na pahorkoch, pri žriedlách, ale vždy pod holým nebom. Vieme aj to, že jedna z modlitebných pozícií spočívala v položení sa na chrbát a pozeraní do neba. Žiaden iný ľud sa tak nemodlil...
Kliatba Galla Anonyma
Keď Slovania prišli z Východu, až spoza hraníc šamanského matečníka Sibíri, je jasné, že ich nábožensko-kultúrne poňatie bolo celkom cudzie pre vtedajších kresťanov západnej a južnej Európy. Svojím spôsobom myslenia a svojou vierou sa veľmi odlišovali nielen od kresťanstva, ale aj "dávnych pohanov",
čiže vyznávačov Dia, Marsa a iných starých stredomorských božstiev.
Kresťanskí misionári prichádzali k ľudu, ktorému nerozumeli a rozumieť nechceli. Jeho kultúru považovali za hlboko pohanskú, priam diabolskú, ktorá si zasluhuje čo najrýchlejšie zabudnutie. Slovania však - ako píše slovenský spisovateľ M. Švický - načúvali kresťanstvu, keďže ich pôvodná viera bola v niečom podobná: v úcte k iným, v láske k ľudským bytostiam, v nehrabivosti. Kronikár známy pod menom Gall Anonym (zabudol sa pod svoju kroniku podpísať) však takýmito slovami preklial slovanskú budúcnosť:
"Nuž dajme pokoj rozpamätaniu sa na dejiny ľudí, ktorých spomienka zmizla v nepamäti vekov a ktorých skazili chyby modlárstva...`
Táto kliatba sa ukázala byť účinnou. Vďaka Gallovi a jemu podobným dávnych Slovanov skutočne pohltila "nepamäť vekov". Hoci nejaké spomienky predsa len pretrvávajú dodnes: vo vykopávkach, v ľudovej kultúre (kto si dá tú námahu a prizrie sa bližšie symbolike stvárnenej trebárs vo výšivkách, maľbách, kovových ozdobách, ba čo viac, nájde aj podobnosť s indickým duchovným svetom) a v našej hlbokej pamäti. Tej, ku ktorej majú prístup len mágovia a šamani...
aa.jpg
V tomto článku som zhrnul zhruba v skratke to čo sa nám dochovalo o Slovanských bohoch ctených na celom území obývanom Slovanským etnikom. Sú to údaje pochádzajúce z historických, etnologických a etymologických zdrojov.Pri posudzovaní jednotlivých historických správ však treba ešte prihliadať aj na to že ich často písali cudzinci a inoverci, ktorý dobre nerozumeli jazyku, viere a kultúre Slovanov a u Franských kňazov navyše šlo aj o zavrhovanie tejto viery čo mohlo mať podstatný vplyv na vierohodnosť a presnosť ich správ.
Musím tiež podotknúť že toto je súhrn mien, nie súhrn bohov, lebo u Slovanov mali niektorý bohovia aj viacero mien (prídomkov), avšak to že niektoré mená patrili jednému bohovi sa v niektorých prípadoch môžeme len domýšľať, rovnako ako o funkciách niektorých bohov.
Cílem tohoto dílu Cest víry je představit divákům starou víru Slovanů, která předcházela současnému křesťanství, jež ji do sebe částečně pojalo prostřednictvím některých rituálů, zvyků. Ve všech slovanských národech se začal po změně politických poměrů zájem o víru předků ve větší či menší míře objevovat.
Baba
je veľmi hlboko zakorenené božstvo v slovanskom bájosloví. Zostatky jej kultu dokazujú, že bola bohyňou mocnou a významnou. Pozná budúcnosť a zjavuje budúcnosť. Existujú aj zmienky o Babe ako o výraze ženskosti, zvodnej krásy a plodnosti.
Zimná Baba (Baba Korizma, Ježibaba, Jaga Baba, Jendži Baba, Jedza, Jedzyna, Jezinka, Baba jaha, Baba Iha, Jehera) vládne v zime. Na jar svoju moc stráca a hynie, jej moc prevezme letná (zlatá) Baba.
Je to odporná žena – démon požierajúca ľudí alebo ich duše, aby bola ľahká a mohla lietať. Podľa niektorých mýtov sa jej tlama rozprestiera od zeme až po brány pekla. Žije vo zvláštnom domčeku s kuracími alebo stračími nôžkami v každom rohu, ohradeným plotom z ľudských kostí. Keď chce cestovať z miesta na miesto, lieta v železnom kotle alebo jazdieva vzduchom v ohnivej šľape, ktorú poháňa paličkou a ometlom za sebou zametá stopu. Keď letí vzduchom, tak zem vzdychá, vetry dujú, zver vyje a stromy sa skláňajú. Má sedemmíľové čižmy (sapogy skorochody), koberec samolet a meč samoseč. Svojich nepriateľov páli ohnivým štítom. Máva kúzelným prútom, ktorým môže všetko premeniť na kameň. Je paňou počasia, dokáže ho ovládať. Ježibaba je spojená so záhrobím.
V podobe Baby Jagy alebo Ježibaby (príloha 3) sa zachovala a často sa vyskytuje v ľudových rozprávkach, ktoré hovoria, že je u nej sídlo dňa, slnka i noci.
Podobné, niekedy s ňou stotožnené sú Jezinky, stvorenia so ženskou tvárou, telom tlstým ako sviňa a nohami chlpatými ako kôň. Ľudí uspia a vylúpia im oči.
Zlatá Baba, ktorá vládne v lete je pravým opakom Baby Jagy. Oživovuje jarné božstvá, je k nim vo vzťahu ako matka lebo kráľovná. Ako zvrchované svetelné božstvo bola tiež bohyňou úrodnosti, plodnosti a materstva.
Belboh ,Triglav - Jasný Deň – Belobog
Predpokladaný protipól Černoboha. Predpoklad jeho existencie vychádza zo zmienky kronikára Helmolda, že Polabský Slovania „vzývajú boha dobrého aj zlého“ a tiež z niektorých dochovaných názvov lokalít.
Belbog (Bel, Bela, Bilbocg, Belun) patrí medzi významnejších slnečných bohov a aj medzi najstarších. Je predstaviteľom moci svetla, v protiklade s bohom Černobogom. Úloha tohto boha je jednoznačne pozitívna, čo vyplýva z postavenia bielej farby u Slovanov - keď chcel niekto niečo pochváliť, spojil to s bielou farbou.
V okolí Bieloruska sa zobrazuje v podobe starca s dlhou bradou v bielom odeve. Rád pomáha žencom pri práci a dáva im bohaté dary. Zjavuje sa len cez deň, vyvádza zblúdilých z lesa. Belbog je personifikáciou svetla a jeho moci. V tme sa človek “stratí”, svetlo vedie k cieľu.
Jasný boh tvárí troch,
Ty na tróne sedíš,
Svaroga, Perúna a Velesa v sebe objímaš.
Trojhlavý Belobogu,
Ty si dobro a ochrana naša.
Chráň nás pred skutkami Hada čierneho.
Na slávu tvoju obety prinášame.
Požehnaj a stoj pri nás.
Jasný Deň – Belobog a Tmavá Noc – Černobog
Keď Otec Rod stvoril Všehomír, premenil sa na sokola a zletel na náš svet. Tam si Sokol sadol na dub, ktorý prepájal tri časti nášho stvoreného sveta. Keď sa sokol rozhliadol po svete, zbadal, že tam niet života a z oka mu vytiekla slza. Tak sa zrodil trojhlavý vták Mater Sva, ktorý sa prejavil ako Belobog a Zemská kačka prejavujúca sa v osobe Černoboga. A schytili sa títo rodní bratia za pasy, až zatriasol sa celý svet. Z ich spojenia a ich vzájomného pohybu sa začal rodiť život. Raz sa zdalo, že víťazí jeden, a potom zasa druhý. Keď to zbadal preveľký Rod, rozhodol, že zverí vládu nad Svetom jednému z nich. A kedže nebolo víťaza v ich neustálom boji, boh Rod ustanovil za vládcu nášho sveta Trojhlavého boha Beloboga, volaného aj Triglav. Belobog dostal meno Triglav, pretože sa v ňom spájajú Rodovi traja jasní synovia Svarog, Perún a Veles. Ale aj Černobog sa prejavuje v troch temných bratoch - Kaščejovi, Dijovi a Nijovi, volaného aj Skyper Zver, teda čierny had. Černobog nikdy nesúhlasil s rozhodnutím otca Roda a o to tuhšie začal bojovať proti Belobogu - Triglavovi. Černobog počkal, kým sa unavený otec Rod uloží do slnečného zlatého vajca znovu na odpočinok a zaútočil na Triglavov zámok. To už však Svarog prebral vládu nad nebom, Perún nad zemou a Veles začal vládnuť v podsvetí. A tak, keď Černobog ako Skyper Zver priletel do Irije, kde rozbil nebeskú bránu a vliezol do kráľovskej siene, sedel už na tróne Triglav, spojenie troch jasných bratov. Po dlhom zápase sa trom bratom podarilo na chvíľku premôcť Skyper Zvera a vytrhnúť mu z jeho ohnivej papule jazyk. Tento jazyk čierneho hada potom vplietli na veľké radlo. Tento prvý pluh ukul Svarog pre Velesa a Veles ním potom rozdelil Svet na kráľovstvo Jav - Dobra a kráľovstvo Nav - Zla. V kráľovstve Jav začal vládnuť Triglav a v kráľovstve Nav sa stal vládcom Černobog.

No ani potom boj medzi Belobogom a Černobogom neustal. Trojhlavý vták Mater Sva a čierna Zemská kačka neustále bojujú o slnečné zlaté vajce, v ktorom spí ich otec Rod. Keď slza Sokola-Roda dopadla na zem, ako prvý vzlietol vták Mater-Sva. A hádam práve preto sa otec Rod rozhodol ustanoviť za vládcu sveta Trojhlavého Beloboga volaného aj Triglav.
Triglav-Belobog, zosobnenie trojhlavého vtáka Mater-Sva je vtelením najvyššieho boha Roda rovnako, ako aj jeho brat Černobog. Triglav, ako už jeho meno napovedá, je trojhlavým bohom a jeho tri tváre symbolizujú troch synov Boha Roda a to Svaroga, Perúna a Velesa. Ako vládcovi troch svetov je mu zasvätený strom dub, ktorý symbolizuje tri svety - nebo, zem a podsvetie. Jeho číslom je tri, kedže vládne trom svetom a trom živlom - vzduchu, zemi a ohňu. Triglav-Belobog je ochrancom dobra, zákona a poriadku. Zároveň je bohom zjednotenia a bohom vojny. Napríklad v Štetínskom chráme sa nachádzalo nezvyčajné množstvo zbraní a bohatstva, kedže miestni bojovníci z každej výpravy desatinu koristi uložili do chrámu. Štetín, ako sa môžeme dočítať, mal vo svojom obvode tri vrchy, z ktorých prostredný a najvyšší sa honosil trojhlavou modlou boha Triglava. Triglavove sochy sa odlievali do zlata ako jednému z mála slovanských bohov. Často mal zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky. Triglav-Belobog je trojhlavým kráľom nášho sveta, a teda podobne ako jeho otca Roda si ho môžeme predstaviť ako silného kráľa, sediaceho na honosnom tróne. Jeho palác stojí uprostred dubového hája, vypínajúci sa na vŕšku uprostred Irie – sveta bohov. Je to jeden z najhonosnejších palácov a práve tam je zlatom a striebrom vykladaná trónna sieň, v ktorej sa schádzajú všetci bohovia. Triglavov kráľovský odev je tiež veľmi bohatý, zdobený zlatom a striebrom rovnako, ako jeho brnenie či postroj čierneho koňa. Okolo pása alebo na krku má silnú reťaz, ktorá je symbolom zjednocovania a sily. Zo zvierat je to práve čierny kôň v zlatej postroji, ktorý mu je zasvätený. Triglavov kôň bol chovaný veľmi starostlivo a tešil sa veľkej vážnosti. Opatrovať ho smel len jeden z kňazov Triglavovho chrámu. Jeho sedlo, zdobené zlatom a striebrom bolo vyložené v chráme a sedlal sa ním čierny kôň pri veľkých sviatkoch. Triglav-Belobog symbolizuje spojenie troch svetov, troch živlov, aj troch jasných Rodových synov, ako aj večný boj s temným nepriateľom. Tento boj medzi ním a Černobogom je nekonečný, a práve dôsledkom boja medzi nimi vzniká život a je zabezpečená rovnováha vo všetkých svetoch. Triglav je zvláštnym bohom, keďže je spojením troch synov Boha Roda a sám jeho vtelením nemá vyhradené nejaké zasvätené dni. Obetuje sa mu však v čase obetovania najvyššiemu bohu Rodovi, ako i v čase osláv bohov Svaroga, Perúna či Velesa. Taktiež je vyzývaný a privolávaný pri obradoch zjednotenia, aj pri bojových obradoch a obradoch získavania sily. Triglavovi-Belobogu sa doporučuje prinášať obety ako sú železné predmety v podobe zbraní či podkov, ale aj zlato a iné drahé kovy. Z bežných obiet sú to ovsená kaša, pirohy, zrno, ovos, ryby, pravdaže aj chlieb, lokše, víno, pivo, kože a kožušiny. Rovnako ako najvyššiemu bohu Rodovi je aj Triglavovi zasvätená nedeľa.


Weleslaw
Černoboh-Tmavá Noc – Černobog
Jeho uctievanie vychádza tiež zo zmienky Helmolda: „Dokončiac podľa obyčaji obeti, obracia sa ľud k zábave. Keď pri hostinách kolujú čaše pri stole, nad ktorým prednášajú slová požehnania, vzývajú boha dobrého aj zlého, ktorého nazývajú Černoboh, teda čierny boh. Ten riadi všetko nešťastie.“ Z tejto zmienky sa rovnako vyvodzuje aj existencia Belboha ako jeho protipólu, je však možné že títo bohovia ako zlý a dobrý protiklad vznikli až v dôsledku pôsobenia kresťanstva a jeho doktrín.
jarilo.jpg
Černohlav
Možno len iné pomenovanie Černoboha. Bol uctievaný na ostrove Rujane v Jasmunde. Jeho idol zrejme vyzeral tak že mal čiernu hlavu a strieborné fúzy.
Dažboh (Dažbog, Dabog, Dajbog)
Zmienky o jeho uctievaní sa dochovali u východných aj južných Slovanov. Podľa Nestora to bol boh slnka, darca všetkého dobra a syn Svarogov. Malala: „Potom vládol jeho syn menom Slnko, ktorého nazývajú Dažbog“ Podľa Slova o pluku Igorovom knieža Oleg a jeho ľud sú „vnukmi Dažbogovími“.
Chors (Chers, Chrs)
Bol uctievaný v Kyjeve. Jeho meno zrejme pochádza z iránskeho Chursída, ktorý je bohom slnka. Niektorý bádatelia sa však domnievajú že by mohlo ísť aj o boha mesiaca, vychádzajú pritom zo zmienky v Slove o pluku Igorovom kde sa píše že knieža Všeslav premenený na vlkolaka skrížil ešte pred brieždením cestu veľkému Chrsovi. Chorsovi sa obetúval kohút, ktorý symbolizuje príchod dňa a takisto oheň.
Z Rodovej tváre vzišlo Slnko – boh Chors (Chers, Chros, Chrs, Churs) a Rod ho posadil do zlatej loďky. Je to prastaré slnečné božstvo, ktoré má množstvo príbuzných v orientálnych kultúrach, ale jedná sa o slovanského boha. Uctievaný bol u východných Slovanov, jeho svätyňa stála aj v Kyjeve.
Toto božstvo je spojené s červeným kohútom (symbol ohňa). Korene tohto boha sú veľmi staré a siahajú až do počiatkov Slovanov, a preto sa pôvodná funkcia Chorsa nedá presne určiť.
Chors a Zora-Zornica mali spolu dcéru Radunnicu a syna Dennicu (nevedelo sa však, či Dennica nie je v skutočnosti synom Zornice a Mesiaca).
Chors–Slnko a Mesiac spolu splodili Lunicu, bohyňu mesiaca a svetla, jej mužským princípom je boh Jasuň (Ďasic)., Lunica je poslom Hromu a zrejme je totožná so zodiakom baran. Svätyňu mala v Kyjeve.
Jarovít (Gerovit)
Jarovít bol uctievaný vo Wolgaste, Štetíne a Havelbergu. Jar znamená zrejme plný sily, energie, živý a mocný. Vít je pán, vládca, premožiteľ, víťaz. Na konci zimy sa vždy konali veľké slávnosti Jari, kde kňaz hovoril menom tohto boha: „Som váš boh, ktorý pokrýva polia trávou a lesy lístím. Plody polí a lesov a všetky ostatné veci užitočné ľuďom sú v mojej moci.“ Jeho atribútom bol zlatý štít ktorý „zaisťoval víťazstvo vo vojnách“.
Kupalnico
Svarog s bohyňou Kupalnicou mal syna Kupala a dcéru Kostromu.
Lada
O tejto bohyni máme až neskoršie správy zo stredoveku. Zmienky o nej pochádzajú z Čiech, Ruska i od Baltov. Jej meno sa vyskytovalo v piesňach pri hostinách, hlavne svadobných. Obetúval sa jej biely kohút. Takisto sa dochovala srbochorvátska pieseň ako prosba o dážď: „ Modlíme sa Lada, Modlíme sa k vyššiemu bohu. Oj, Lada, oj! Nech zaduje, Lada. Nech zaduje tichý vietor, Oj, Lada, oj! Nech sa spustí úrodný dážď, Oj, Lada, oj!“ Zachovali sa aj piesne až z 18. storočia: „Krásny Ivan trhá rúže,/Tebe, Lada, sväté božstvo./Lada! Vyslyš nás, Lada!/Piesne Lada, spievame ti/Srdce naše skláňame ti./Lada, vyslyš nás, Lada!“
Ako prvú stvoril Rod bohyňu Ladu – lásku. Lada bola na slovenskom území veľmi uctievaná a významná. Predstavuje ženskú podstatu v panteóne slovanských bohov. Ako aj jej meno hovorí, je bohyňou ladnosti a súladu.
Jej zásadou je žiť a nechať žiť, je symbolom života a šťastia, modlitby
k nej sú skôr rozjímaním, ako niečím strnulým. Najsilnejšia je Lada v období jari
a leta, jej obdobie pôsobnosti slabne od letného slnovratu.
Bohyňa Lada mala tri dcéry – Morenu, Živu a Lelu:
Ó, pramatko Lada,
Ty si Láska, ty si zjednotenie.
V tebe sa Rod náš prejavil.
Tebe sa všetci bohovia klaňajú.
Naplň nás láskou svojou.
Žehnaj nám, pramatko naša!
Stvorenie človeka
Skôr ako praboh Rod stvoril čokoľvek iné, stvoril Ladu. Len vďaka nej sa mu podarilo rozbiť zlaté vajce a vynoriť sa na vlnách studeného chaosu, aby ich mohol opäť skrotiť a stvoriť Všehomír. Rod stvoril nový Všehomír a vládu nad ním zveril svojim trom synom. Najstarší z nich, Svarog, hádam najviac pomáhal otcovi, kedže ako kováč je z troch bratov najzručnejší. Svarog napokon nechal otca oddychovať. Koval a tvoril Všehomír sám. Bohyňa Lada sa sprvoti na to len pozerala no videla, že Svarog potrebuje pomoc. Preto pridala ruku k dielu a stvorila mnoho nádherných a jemných vecí. Pri spoločnej práci našli v sebe Lada a Svarog také zaľúbenie, že jedného dňa predstúpili pred samotného Roda a požiadali ho, aby ich zosobášil. Bola že to svadba nevídaná, celá Iria sa zišla vo veľkej dvorane Svarogovho a Ladinho prekrásneho paláca, postaveného na vŕšku uprostred Irie. Obrad zväzovania rúk vykonal samotný Rod a nakoniec Svarog nastokol na prst Lade prvú obrúčku, ktorú pre Ladu potajme ukoval. Po dlhej oslave pokračovali Svarog a Lada v spoločnom tvorení. Lada vôbec nezaostávala za svojím mužom. Svarog koval veci pevné, Lada tvorila veci jemné. Tak spoločne Svarog a Lada tvorili Všehomír. Raz Lada prišla za bohyňou zeme - Mokošou a požiadala ju, aby jej dala trochu hliny pre stvorenie bytostí, ktoré osídlia zem. Mokoša jej s radosťou hlinu dala, z nej potom Lada vymodelovala všetko živé, čo môžeme nájsť na zemi. Lada vymodelovala aj bytosti podobné bohom majúce telá z hliny, kostí z kamenia, krv z mora, vlasy z trávy a prázdne vnútro. Keď uvidel Svarog tieto duté bytosti z kamenia a hliny, veľmi sa potešil, ale pochopil, že v tej dutine sa môže usídliť tak dobro, ako aj zlo. Preto sa Svarog nadýchol a dúchol do ich dutín. Keď Svarog dúchol do ľudí, bolo ho počuť a ten zvuk nazval slovom. Tak sa vo vnútri ocitla duša.

Rod sa náramne potešil, keď zbadal ľudí, a keďže chcel, aby ľudia rozumeli tomuto slovu, ktoré do nich vdúchol Svarog, bozkal ich na čelo. Z čela dostali tieto tvory meno človek. Týmto bozkom dal Rod ľuďom prvý veľký dar, dar mysle a vedomia. Rod, Lada a Svarog tak stvorili človeka zo zeme, slova – duše a vedomia. Na znak toho sa po smrti vráti telo zemi bohyni Mokoši a duša odchádza do podsvetia, kde ju sprevádza boh Veles a vedomie sa vracia k prabohu Rodovi.
Bohyňa Lada je ženským prejavom všemocného, najväčšieho boha Roda a manželkou Svaroga, volaná aj Leda, Rada, Roda. Lada bola stvorená otcom Rodom ako prvá, a aj preto je považovaná za najvyššiu bohyňu, kráľovnú všetkých bohov. Lada je počiatkom všetkého, dokonca je počiatkom aj samotného praboha Roda, ktorý jej stvorením rozbil zlaté vajce a začal tvoriť Všehomír. Ona je prejavom mora chaosu, jej živlom je preto voda. Lada je symbolom všeobjímajúcej lásky a mieru, ktoré sú základom života na zemi. Je bohyňou života, plodnosti, znovuzrodenia a obnovy. Dáva život prírode a robí Zem plodnou. Je tvoriteľkou a opatrovateľkou všetkého živého. Ako pramatka je ochrankyňou detí, žien, manželstva, lásky, rodičovstva a úrody. Bohyni Lade je vlastná jemnosť, mäkkosť a poddajnosť, ale aj nestálosť a zmena. Symbolizuje tak porozumenie, chápanie a múdrosť, schopnosť zosúladiť, či spojiť. Jej meno úzko súvisí so slovami ladný, súlad, ladnosť. Funkcia Lady je taktiež úzko spätá s dušou. Matka Lada totiž zbiera vedomie mŕtvych a vracia ho Rodovi, od ktorého dostáva nové iskry vedomia a ide s nimi do ľudského sveta, kde ich vkladá do lona žien. Lada je považovaná aj za bohyňu opojenia a veselosti, ale aj sexu a náruživosti. A tak pekné dni mája a začiatok júna sa pripisujú Lade a oslavujú sa všeobecnou veselosťou a hrami. Každoročne, počas zimnej rovnodennosti bohyňa Lada rodí nové slnko - boha Koliadu. Najsilnejšia je v období jari a leta, jej obdobie pôsobnosti slabne od letného slnovratu. Lade je zasvätený deň splnu pred letným slnovratom. Podobne ako Svarog, Perún a Veles sú bratmi a vteleniami Triglava – Beloboga, môžeme povedať, že Lada, jej dcéra Mokoša a jej dcéry Živa a Morena vytvárajú štvoricu bohýň Rožaníc či Roditeliek.

Lada je matkou našej matičky zeme Mokoše, a tiež slnečných božstiev Dažboga a Koliadu. Ďalším jej synom je boh lásky Kupalo. Kráľovná Lada je zvyčajne odetá v zlatý kráľovský šat a na hlave má prekrásnu zlatú korunu. V ruke drží jeden z jej symbolov, misku, v ktorej je vajíčko alebo červené jablko spolu s klasmi obilia. V náručí má nemluvňa, ktoré symbolizuje vtelený svet a je aj prejavom plodnosti najvyššiej bohyne, a teda aj prejavom materstva a lásky. Vajíčko či jablko je zase symbolom počiatku všetkého existujúceho, a podobne ako klasy, aj symbolom plodnosti a úrody. Ponad náš svet lieta v zlatom voze, do ktorého sú zapriahnuté labute a holuby, ktoré sú tiež jej symbolmi a symbolmi lásky a mieru. Lada zo svojho voza vyháňa svojou silou lásky zlé a temné sily z nášho sveta. Spolu so svojím mužom Svarogom kraľujú v Irii v prekrásnom zámku, pri ktorom rastie prekrásny svätoháj. V ňom sú Lade zasvätené lipy a brezy. Z dní je jej zasvätená sobota, a práve preto sa v tento deň konajú sobáše. Sviatky Lady sa slávia spevom piesní počas celého mesiaca od 25. mája do 25. júna. V tomto období počas splnu vrcholí jej moc. Počas obradov sa tancujú tance svargi, ktoré usporiadávajú Všehomír, obnovujú rovnováhu v prírode a ľudských dušiach. Tým, ktorí sa jej obetujú, zjavuje budúcnosť. V tomto období ženy, ktoré nemôžu mať deti, by mali by Lade priniesť obety, aby im požehnala ich počatie. Ďalším obdobím oslavy bohyne Lady je obdobie jarnej rovnodennosti (21. marec), vtedy sa oslavuje aj príchod bohyne Vesny a čas znovuprebudenia sa prírody. Veľkou oslavou je aj obdobie zimného slnovratu (21. december), ktoré je obdobím zrodenia jej syna božiča Koliadu ako nového slnka. Lada je privolávaná v magických rituáloch tvorby, ale aj ako ochrankyňa rodiny, rodu či národa. Vyzývaná je aj pri rituáloch tvorenia a obradoch nových začiatkov, pri mágii lásky, pri volaní partnerov či milencov. Lade sa prinášajú obety: vajíčka, chlieb, kaša, zrno, oplátky, syr, med, mlieko, krúpy, pirohy a olej, ale aj nite, stužky, látky, vlna, koža a riad v podobe misiek, tanierov a pohárov.


Weleslaw
Lela
Lela je krásna bohyňa lásky s modrými očami.
Mokoša (Mokuša, Mokoš)
Bola uctievaná v Kyjevskej Rusi, kde sa stala jedinou bohyňou zaradenou do Vladimírovho panteónu. Jej meno pochádza zrejme zo základu mok – mokrý a kš – osud. Podľa etnografických dokladov mala súvis s vretenom, ktoré ohlasovalo jej príchod a vystupuje spolu s vílami. Možno bola zosobnením vlhkej a úrodnej matky zeme. Takisto zodpovedá Iránskej bohyni Arádví, ktorá sa starala o úrodu. Jej uctievanie možno dokladá aj názov dediny Mokošín pri Přelouči v Čechách a ďalšie názvy na Rujane a Horných Francích.
Mokoš: Keďže je pod jej ochranou aj strihanie oviec, dáva sa jej za obeť kúsok vlny. Oslavuje sa 1. novembra (sviatok Všetkých svätých), navyše jej je zasvätený aj každý prvý piatok v mesiaci, kedy sa nesmie jesť mäso, a tiež Veľký piatok.
Mokoš (Makosla, Makoš, Mokša, Mókuša) prichádza počas veľkého pôstu, chodí po domoch a dohliada na priadky. Ovláda tajomstvá dobra aj Svarogovho kolesa. Jej rozhodnutiam sa podriaďujú bohovia aj ľudia. Dáva pozor na dodržiavanie zvykov a obradov. Tých, ktorí pevne zastávajú ich dodržiavanie, miluje a odmeňuje. Sedí vysoko na nebeskom tróne a s pomocníčkami Dolejou a Nedolejou (Srečou a Nesrečou) pradie nite osudu: „Ona nite pradie, do klbka zmotáva, nie obyčajné nite - čarodejné. A z tých nití splieta sa náš život: od uzlu–narodenia až do konca, do posledného rozuzlenia–smrti.“
Mokoš pozná tajomstvo veštieb. Stará sa o to, aby každý šiel po svojej, osudom danej, púti života. Udeľuje aj slobodu výberu medzi dobrom a zlom, kde je dobro sledovanie svojej životnej púte a zlo odklonenie sa od nej. Tých, ktorí sa odklonia ničiac tak seba aj svoju dušu, Mokoš kruto trestá. Ich duše sa stanú zlými démonmi a budú sa naveky potulovať po zemi.
Môže prinášať radosť i žiaľ. Ona ukazuje východisko z beznádejných situácií, ak sa človek nepoddá zúfalstvu, nestratí vieru v seba a v túžby. Vtedy Mokoš posiela človeku bohyňu šťastia a úspechu - Sreču. No ak sa človek opustí, prepadne beznádeji, zanechá túžby, mávne nad všetkým rukou, prehral. Nebude sa mu v živote už nikdy dariť. Mokoš od neho odvráti svoj zrak. Vtedy sa naňho vrhnú starci a stareny Jednooký Licho, Nesreča, Krivaja, Nelegkaja, Nedelja, ktorí predstavujú nárek, nešťastie, choroby, biedu a lenivosť.
Pod Mokošinou ochranou je aj strihanie oviec. Často sa jej pripisuje príbuzenstvo s vílami, z čoho vyplýva, že mohla byť aj bohyňou vôd.
Morana (Morena, Marzena)
Jej podoba sa zachovala v Slovanskom folklóre, kde sa vždy na jar vynáša bábka znázorňujúca Morenu, predstavujúcu zimu a smrť, ktorá sa hádže do vody (často aj zapaľuje) aby sa zbavila vlády nad týmto svetom a umožnila nástup prebúdzajúcej sa jari. Z etymologického hľadiska je jej meno zrejme odvodené od korena mor, mar – teda smrť.
Morena: Klasickým rituálom praktizovaným aj dnes je vynášanie Moreny (Smrtná nedeľa) a jej upálenie alebo utopenie. Najčastejšie sa Morena hádže z mosta alebo zo skaly. 25.november je zasvätený práve jej.
Morena (Morana, Marena, Marinočka, Marzana, Muriena, Mamurien) je bohyňou smrti. Je zosobnená zimou, na jar sa končí jej vláda. Nemožno ju však považovať za nejakú ohyzdnú starenu, bola veľmi krásna, zobrazuje sa ako čiernooká, čiernovlasá mladá dievčina s bledou pokožkou. Dokázala počariť ľuďom aj bohom.
Mesjac
Do striebornej loďky posadil Rod Mesiac – Mesjac. Podľa niektorých verzií to je chladný, holohlavý muž, podľa iných zas prekrásna žena a matka hviezd.
Meluzína:
Slávi sa v posledný fašiangový piatok. Keď vietor skučí a kvíli, hovorí sa, že Meluzína plače, sype sa jej za obeť múka alebo soľ na okno, keď kvíli v komíne, hádžu sa do ohňa jablká a orechy, aby sa nasýtila.
Medulina (Medunica, Medulina, Mara Zelná) je príbuznou bohyňou Meluzíny. Ľudia si ju predstavujú ako bielu pani, ktorá v ľavej ruke drží košíček naplnený bylinami, v pravej ruke má kytičku. Jej tvár je bledá a vážna. Podľa jej vzhľadu je pravdepodobné, že je zosobnením jarného vetra.
Pereplut
Možno meno bohyne, možno nižšej bytosti. Zmienky o nej sú staršieho dáta teda z 12 až 14 storočia. Jej meno zrejme pochádza od slova pluti – plynúť. Mala súvis s vílami a beregiňami. Na jej počesť sa pripíjalo z rohov a tancovali sa obradné tance.
Perún (Piorun, Parom)
Jeho meno je odvodené od koreňa per a znamená „ten ktorý silne udiera“. Perún bol bohom hromu, búrky ale aj jasnej oblohy a darca dažďa. Jeho atribútom bola sekera, zasvätený mu bol dub, býk a štvrtok (perendan). Bol hlavným bohom Vladimírovho panteónu v Kyjeve, kde stála jeho modla so striebornou hlavou a zlatými fúzmi. Perún bol aj garantom zmlúv a prísah spolu s Velesom. Z etnografických prameňov sa nám dochovala zmienka o tom že Perún (sv. Ilja) zabil na hore hada, aby tak oslobodil dobytok a vody. Ak do niečoho udrel blesk, stalo sa to posvätným a malo to kúzelnú moc prinášať zdravie a vitalitu. Perúnov sviatok sa v Rusku slávil zrejme 20. júla.
Ďalším Svarogovým synom je Perún (Parom, Pjerun, Piorun, Perunu), slovanský boh hromu. Jeho najčastejším prívlastkom býva hromovládca. Ako pánovi blesku mu je vzdávaná veľká úcta, ctil sa aj ako podmaniteľ nebies a zeme, ale aj ako boh mieru i vojny.
Sám je vtelenou pravdou, ochranca spravodlivosti - pod jeho ochranou sú súdy. Je pánom posvätného ohňa, počasia, poľnohospodárstva, je všemocný a vševediaci, práve on otáča Svarogovo koleso času. Perún je predstaviteľ mužskej podstaty v staroslovanskom panteóne bohov, tvorí tam silovú a mužskú podstatu, protiklad k bohyni Lade. Perún je bohom dobrým, hoci vlastnosť trestať uňho dosť vyniká – napr. polia hriešnych ľudí zasypáva krúpami.
Perún je aj vládcom všetkých prírodných živlov. Jar začína prvým zahrmením, vtedy sa všetko prebudí a začne rozvíjať. Prvým hrmením Perún prichádza na pomoc Slnku, ktoré od svojho zrodenia cez Zimný slnovrat, vedie stály zápas s nepriateľskými živlami, ktoré premáha až na jar a oslobodzuje zem. Perún bol pôvodne ochrancom poľnohospodárstva, ako boh plodnosti putoval po zemi, šíril žiaru letného slnka, rozháňal mraky a roztápal sneh. Počas búrky lieta po oblohe na veľkom mlynskom kameni a metá žiarivé blesky.
Najčastejšie bol zobrazovaný ako silný vznešený muž, okolo hlavy a v ruke má blesky, telo zahalené dlhým šatom.
Perúnove sochy sa nenachádzali len v chrámoch, typickou Perúnovou svätyňou bol posvätný dubový háj. Z rastlín boli Perúnovi zasvätený predovšetkým dub, ale aj lieskový orech a hrach. Jeho typickým artefaktom je sekera - symbol moci. Perúnovi bol zasvätený aj jeden deň v týždni, nazýval sa Perendan (Peren - dan, Perúnov deň) a je ním štvrtok.
Perún sa spomína v mnohých starých spisoch, najmä v staroruských. Zmienku o Perúnových modlách a sochách nachádzame na mnohých miestach. Často sa jednalo o sochy veľkých rozmerov, bohato zdobené. V Kyjeve stála Perúnova modla z tvrdého dreva, mala železné nohy a výzdobu z drahokamov, v ruke mal kameň pripodobnený k hromovej strele. Bol tam aj obraz, na ktorom mal Perún striebornú hlavu a zlatú bradu. Podobná socha ako v Kyjeve stála aj v Novgorode. Na niektorých miestach stáli Perúnove modly až do polovice dvanásteho storočia, čo dokazuje nesmiernu silu Perúnovho kultu, ktorý bol v ľuďoch tak silno zakorenený, že jeho zostatky pretrvali na dedinách dodnes a aj teraz sa jeho meno bežne používa napr. v slove „doparoma“ alebo „bodaj by to parom vzal“.
Germánskou analógiou Perúna je Thor, s príchodom kresťanstva sa z neho stal sv. Eliáš.
Perún mal s devou Ros syna Dažboga (Dabog, Dazbog). Ten mal tri manželky, Zlatogorku, dcéru Nija, a dcéry Lady Moranu a Živu.
So Zlatogorkou mal syna Koljadu. Koljada si vzal Radimicu a mali syna Radogosta, od ktorého vzišli západoslovanské kmene Obodritov, Ratarov, Luticov Raňanov a mnohých iných. Z Radogostovych potomkov Radima a Vjatky vznikli Radimiči a Viatiči.
Živa mu porodila dvoch synov: Kiseka a Árija. Kisek sa oddelil od Árija a jeho potomkami sú Lotyši a Litovci. Árij mal synov Kija, Čechaa Choriva. Založili kmene Kyjevských Poľanov, Čechov, Chorvátov a Srbov.
S Moranou mali syna Bogumira. Ten sa oženil so Slavunjou a mali synov Seva, Rusa, Slovena a dcéry Drevu, Polevu a Škrevu. Ich potomkami sú Severania, Rusi, Sloveni, Drevľania, Poľania a Kriviči.
Slovania sa nazývajú Dažbogovými vnukmi, pretože všetky ich kmene pochádzajú práve z neho.
Podaga
Bol uctievaný vo Vagrii kde mal svoju modlu podivných tvarov. Meno boha sa odvodzuje od prešmyčky z pogoda (počasie) a mal by to byť teda boh počasia. No nieje to veľmi isté, keďže chýbajú akékoľvek iné informácie.
Pohvizd (Pogvizd, Pochvist)
Boh vetra a vzduchu. Nazývaný aj víchor. Jeho existencia je dochovaná u západných aj východných Slovanov.
Porenut
Bol uctievaný v Korenici. Mal štyri tváre a piatu na prsiach. Ľavou rukou sa jej dotýkal čela, pravou brady. Z latinského zápisu Porenutius sa tiež usudzuje že mohlo ísť o Peruniča, teda Perúnovho syna
Porenut - Porenič má na starosti porekadlá a zobrazuje so štyrmi hlavami a piatimi tvárami. Jednu tvár má na prsiach, ľavou rukou sa dotýka jej čela a pravou brady.
Porevit
Jeho meno je asi odvodené od pora, teda stred leta, teda pán leta. Tiež uctievaný v Korenici. Jeho modla mala päť hláv a bola bez výzbroje. Snáď mal rovnako ako predošlý spojenie s plodnosťou.
Porevít - päťhlavý boh bez výzbroje.
Pripegala
Možno bohyňa plodnosti. Bola ctená u Polabských Slovanov. Je domnienka že jej skomolené meno a koncovka gala môže pochádzať od slova glowa, teda hlava. Je dochovaná zmienka o tom že sa jej prinášali ako obeť hlavy kresťanov.
Prove
Mal dubový Svätoháj pri hrade Oldenburg, ktorý chránila drevená ohrada s dvoma vstupmi. V tomto háji platilo právo azylu, nesmel byť znesvätený ani krvou nepriateľov, vstup tam mali len kňaz, ľudia ktorý prichádzali obetovať a tí čo využívali azyl. Každý pondelok sa tu konali verejné súdy. Jeho meno zrejme pochádza od prav, čo znamená spravodlivý. Všeobecne bola malá ochota prisahať pri tomto bohovi z obavy pred spravodlivým trestom.
Radegost (Redigast)
Bol ctený v Riedegoste v Retre. Zrejme solárny boh, ktorý začal byť označovaný svojim prídomkom podľa miesta uctievania, značiacim radostného hosťa. Za solárnu funkciu hovorí zlatá farba modly v svätyni, proti zase zvyk veštiť zahrabávaním losov do zeme aby sa tak zistila vôľa podzemných bohov. Neskôr vystúpila do popredia bojová funkcia boha. Doložené sú tiež viaceré lokality s podobnými názvami už z 12. storočia v Čechách a Rakúsku.
Rinvit
Zrejme ide len o skomolené meno boha Rugievita.
Rod
Boh známy v Rusku od 11. storočia z cirkevných zápisov. Zrejme šlo o boha osudu. Zo zmienky v jednom rukopise pravdepodobne z 12-13. storočia kde je zapísané že tvorcom je Boh a nie Rod, sa usudzuje že ide o boha stvoriteľa sveta. Etymologicky sa tiež poukazuje na význam slov rod, rodina, rodiť, úroda.
Najvyšším bohom je Rod (Radegast, Rodhost, Redigast), ktorý stvoril celý vesmír, zem, prírodu aj niekoľko bohov. Je pôvodcom všetkého a jeho meno sa objavuje v slovách ako zrod, príroda, pôrod, rodisko, rodina, rod, národ, úroda,...
Kult tohto boha nám dokazuje, že spätosť starých Slovanov s ich rodom bola obrovská. Možno to bola potreba určitého zázemia alebo silný pocit spolupatričnosti. Silný vzťah k rodu sa spája so silným vzťahom ku svojim predkom.
Roda na Zemi predstavuje kameň Alatyr a vták Gamajun.
Rode, Rode si začiatok i koniec.
Si všetkým a vo všetkom.
My chválime a ctíme si ťa.
Požehnaj nám i nášmu rodu.
Sláva Tebe Otče buď.
Roda oslavujem na zemi
a zaklínam všetkých bohov,
nech večný oheň horí.
Žehnaj bohom i ľuďom,
žehnaj všetkému životu.
O počiatku Všehomíra
Na začiatku vekov bola len veľká tma a bezbrehé more chaosu. Jeho vlny sa vírili priestorom a obmývali zlaté vajce, ktoré bolo uprostred. V tom zlatom vajci prebýval Rod - pôvodca všetkého. To on bol chaosom a chaos bol ním. Boh Rod spiaci v zlatom vajci si tichúčko spal a o vlny chaosu nedbal. More chaosu však chladilo vajce svojím pohybom, Rodovi však začalo byť zima, až sa nakoniec prebudil. Uzavretý v zlatom vajci najprv zrodil Lásku – bohyňu Ladu. Silou lásky rozbil zvnútra zlaté vajce, a tak stvoril Všehomír, ktorému dal zákon a poriadok. Utíšil vlny mora chaosu a stvoril nespočítateľné množstvo hviezdnych svetov, ako aj náš Svet. Po stvorení Všehomíra, Otec Rod zrodil vtáka Mater Sva a Zemskú kačku a vpustil ich do Všehomíra. A tu sa vtáci začali ruvať. Raz mal na vrch jeden, inokedy druhý. Večný bol ten zápas medzi trojhlavým vtákom Mater Sva volaným aj Belobogom či Triglavom a Zemskou kačkou zvanou Černobog. A nevyhral ho ani jeden z nich, lebo obaja boli z boha Roda. Ale praboh Rod zveril vládu nad Všehomírom Triglavovi – Belobogu a dovolil, aby prijímal pocty Najvyššieho a začal vyháňať Černoboga zo sveta, alebo ho aspoň krotil. Lebo zničiť Zlo nemožno, tak ako nemožno zničiť nijakú bytosť či vec stvorenú Rodom. Keď praboh Rod vyriekol prvé slovo, zrodil sa jeho syn Svarog. Svarog spolu s bohyňou Ladou pomáhali Rodovi pri tvorení nášho sveta. Rod vytvoril aj kozu Sedun a kravu Zemun, z ktorých sa narodili jeho ďalší dvaja synovia, bratia Perún a Veles. Z vemien kozy Sedun, ako aj z kravy Zemun sa rozlialo mlieko a z jeho kvapiek sa zrodili hviezdy. Z masla vytvoril Rod spolu s Ladou a Svarogom Matičku Zem - Mokoš. Rod zalial zem vodami veľkého mora, z ktorého vystúpila na hladinu Zemská kačica, ktorá neskôr stvorila mnohých bohov a démonov.
Ako už legenda napovedala, Rod volaný aj Rid, Rožaj, Radaj je začiatokom i koncom všetkého. Praboh Rod je prameňom podstatného aj nepodstatného, je hmotný tak, ako aj nehmotný, poznateľný aj nepoznateľný. Praboh Rod je bohom, ktorý sa zrodil z mora chaosu a on je týmto morom a ono je v ňom, preto Praboh Rod úzko súvisí so živlom vody. Žijúc v mori a majúc v sebe more, Rod stvoril celý Všehomír, ako aj náš svet. Z neho sa všetko rodí a do neho sa navracia. Rod ako boh stvoriteľ, je bohom zrodu, života a znovuzrodenia. Jeho symbolom je vajce, z ktorého sa zrodil, a do ktorého sa opätovne ukladá na spánok. Toto vajce sa nachádza uprostred Všehomíra a práve oň zvádzajú večný súboj dva protiklady života, ktoré Praboh Rod stvoril na počiatku vekov. Tieto protiklady sú stelesnené vtákom Mater Sva - Belobogom a Zemskej kačky - Černobogom. Ako aj v iných náboženstvách, tak aj u Slovanov Boh Rod - počiatok a koniec, prenecháva vládu nad Všehomírom, svetom a ľuďmi svojim vteleniam a deťom, pričom sám ustupuje do úzadia. Ukladá sa na spánok v novom zlatom vajci. A zobudí ho až zima, ktorú spôsobí víťazstvo Černoboga nad Belobogom, keď celý Všehomír sa zrúti do mora chaosu a ponorí sa do tmy. Skôr ako sa ustatý Otec Rod rozhodol, že sa znovu utiahne spať do zlatého vajca, vytvoril kameň bytia Alatyr. Rod vzal tento svätý kameň a vhodil ho do mora. Tak sa Alatyr stal stredom sveta, stredobodom Poznania, sprostredkovateľom medzi ľuďmi a bohmi. Nikto ho nemôže nájsť, nikto ho nemôže zdvihnúť. Môže byť malý a ľahký, ale aj veľký a ťažký ako hora. Alatyr je obetným kameňom najvyššieho Roda. Na ňom Rod prináša sám seba ako obetu (žertvu) a premieňa sa na Alatyrský kameň. No v jeho tvorení pokračuje jeho syn Svarog spolu s Ladou. Rod sa prvýkrát prejavil stvorením pramatky Lady, bohyne lásky plodnosti a materstva, pre ktorú svojím prvým slovom stvoril muža, boha Svaroga. Ďalšími jeho synmi boli Perún a Veles. Títo traja synovia sú vteleniami Beloboga trojhlavého vtáka Mater Sva. Oni sú bohom Triglavom, v ktorom sa spájajú v jedno.

Nesmieme však zabudnúť ani na stelesnenie boha Roda ako Zemskej kačky – Černoboga. A teda, tak ako sú Svarog, Perún a Veles prejavmi Beloboga – Triglava, rovnako aj Kaščej, Nij – Skyper Zver a Dij sú synmi boha Roda a prejavom Černoboga. Praboh otec Rod sa zjavuje ako bielovlasý a bradatý starec – otec. Praboha Roda si môžete teda predstaviť ako starca oblečeného v dlhej bielej košeli a bielom plášti s kapucňou, podopierajúceho sa o dubovú palicu, ktorá je symbolom jeho vlády nad stromom života. Dodnes sa zachoval v ľudovej tradícii v podobe „Starého“. Môžeme ho nájsť v rôznych ľudových tancoch, ktoré sa tancujú hlavne v období zimného slnovratu. Rod sa však môže zjaviť aj ako vládca a najvyšší cár nad Všehomírom, a teda je možné si ho predstaviť aj ako kráľa oblečeného do bohatého rúcha sediaceho na vysokom tróne. V tomto zjavení Rod drží v rukách jeho symboly, dubové žezlo a zlaté vajce. Ako vládcovi stromu života je mu zasvätený dub, tvoriaci os nášho sveta. Tak ako má strom korene, kmeň a korunu, aj náš svet je rozdelený na tri časti, ktorým vládnu jeho traja synovia. Zo zvierat je mu zasvätený sokol, pretože boh Rod putujúci svetmi sa rád premieňa a zjavuje ako sokol. Je to práve tento vták, ktorý vypúšťa do Všehomíra iskričky vedomia. Tie sa však na konci ich púte opäť k nemu navracajú. Boh Rod je hlboko zviazaný so slovanskými národmi ako to vidno v koreňoch slov: rodný, národný, rod, národ, narodeniny, pôrod, rodina, príroda. Rovnako aj označenie Rodná – viera či Rodoslavia je vierou v nekonečne sa prejavujúceho Boha Roda, ktorý je počiatkom tvorenia svetov a všetkého živého. Silný vzťah k rodu sa spája so silným vzťahom k predkom. Pre Slovanov je charakteristické uctievanie generácií predkov bez obmedzenia sa na: „cti otca svojho a matku svoju“ ako u kresťanov, ale celkom prirodzene je rozšírené i na babky, dedkov a prababky, ako aj na ujov a tety. Na počiatku vekov Boh Rod zrodil bohyňu Ladu a šiestich synov - Svaroga, Perúna, Velesa, Dija, Nija a Kaščeja. Predtým, ako sa uložil na opätovný spánok do zlatého vajca, zrodil ešte jedného syna, ktorým je Prove.

Hlavným sviatkom Boha Otca Roda je prvý spln po jarnej rovnodennosti. Aj obdobie zimného slnovratu (21. december), kedy sa slaví sviatok zrodu nového slnka v podobe božiča Koliadu, je zasvätené Rodovi. Zrod nového slnka predznamenáva porážku bohyne smrti a zimy Moreny. Jej porážka je dovršená prebratím vlády Vesnou, bohyňou jari, počas splnu pred sviatkom jarnej rovnodennosti (21. marec). Pred týmto sviatkom, počas novu mesiaca sa vyzýva aj Praboh Rod, kedže je bohom obnovy a počiatku. Z dní mu je zasvätená nedeľa. Doporučuje sa mu obetovať najväčší dar plodov zeme – okrúhly bochník chleba ako symbol vďačnosti a záväzok pokračovania v tvorení a udržiavaní rovnováhy protikladov. Ďalšie obety prinášné Rodovi sú chlieb, vajíčka, kohúty alebo sliepky, proso, ovsená kaša, syr, med, medovina, boršč, pirohy, lokše, olej a pivo.


Weleslaw
Rožanica (Rodjenica)
Z počiatku šlo zrejme len o jednu bytosť Rožanicu, ktorá vystupovala spolu s Rodom. Ich sviatok bol zrejme 26.12. Neskôr sa objavuje v súvislosti s Rožanicou i množné číslo, vystupujú ako dve (zrejme matka a dcéra), neskôr na západe pod názvom sudičky dokonca ako tri stareny. Obetovala sa im bežná strava ako chlieb, syr, kaša, med a kohút. Na ich počesť sa pripíjalo hlavne pri hroboch.
Rugievit
Bol uctievaný v Korenici v 12. storočí. Jeho idol meral asi 3m, mal sedem hláv a sedem mečov za opaskom, ôsmy držal v pravej ruke. Jeho meno sa vysvetľuje ako Pán Rugie. Jeho posvätným zvieraťom bol tak ako u Svantovíta biely kôň. Podriadenými bohmi mu zrejme boli Porevit a Porenut.
Rugevit – Rugievit je božstvo odvodené od kultu Svantovíta. Bol taký štíhly a dlhý, ako žiadny človek. Verilo sa, že tento boh ide vo vojne v čele a má obrovskú silu. Socha v jeho svätyni na Rujane mala sedem hláv, rovnaký počet mečov s pošvami pripevnenými k pásu. V pravici modla držala ôsmy meč. Jeho posvätným vtákom je lastovička.
Simargl
Boh ktorý mal svoje miesto v panteóne zostavenom Kyjevským kniežaťom Vladimírom okolo roku 980. Jeho funkcia je však zahalená tajomstvom. Jeho funkcia sa odvodzuje od Iránskeho boha Senmurva, okrídleného psa alebo draka, sprostredkovateľa medzi bohmi neba a zeme. Tento mal blízky vzťah k bohyni zeme, z čoho sa vyvodzuje vzťah Simargla k Mokoši. Podľa Rybakova bol neskôr nahradený Pereplutom. Iná teória vyvodzuje jeho meno od skomoleného Sedmuraglav, alebo že mohlo ísť pôvodne o blíženeckú dvojicu Sem, ako ochranca dobytka a Rgl ako ochranca obilia.
Sreča
Bohyňa osudu u južných Slovanov, doložená už od 10. storoča. Neskôr predstavovaná ako mladé dievča pradúce zlatú niť osudu..
Stribog
Odvodzuje sa od iránskeho Stríbagha. Mal by to byť boh povetria a atmosféry. Etymologicky sa odvodzuje od staroruského „stryj“ značiaceho „brat otca“ alebo „otcovský“, takto by mohol byť protipólom Matky Zeme a môže byť chápaný aj ako všeobecný prívlastok hlavného nebeského boha.
Svarogovým úderom sa zdvihol Boží vietor Stribog, ktorý môže byť bohom zlým, ale aj dobrým. Je v úzkom vzťahu so slnkom, vodou, počasím a dušami zomrelých. Vyznačuje sa vševedúcnosťou, lebo na svojich cestách preveje celý svet - preto sa ho ľudia dožadovali o veštby: jarné vanutie slúžilo k odhaľovaniu budúcnosti. Ľudia si ho predstavovali ako mládenca ovenčeného kvetmi.
Niektoré zdroje hovoria o štyroch hlavných vetroch: južnom, severnom, západnom a východnom. Z nich najviac velebený bol vietor južný, lebo svojím dychom zapudzoval zimu. Niekedy sa jednalo o sedem alebo dvanásť vetrov (magické čísla). Jeho manželkou je Meluzína(Veternica). Je zobrazovaná ako biela pani s rozpustenými vlasmi. S Meluzínou je tiež spätý spev. Vraví sa, že kto počul Meluzínu spievať, navždy po nej túži
Striga
Za jej sviatok sa považuje noc na svätú Luciu (13.december). Lucia chodí ako dobrá čarodejnica odetá v bielej plachte so zahalenou tvárou od domu k domu, krídlom ometá kúty, tváre domácich a dvere natiera ochranným cesnakom pred zlými čarami).
Striga je bohyňou vzduchu a vlahy. Na Slovensku je spomienka na ňu živá, ale len v podobe vedmy a čarodejnice. Ľudia verili, že kúpaním Striga privábi dážď.
Sudičky:
Človek si chcel tak mocné božstvo nakloniť, a preto mu prinášal obete. Hneď po pôrode sa kládli na stôl s čistým obrusom sviece, chlieb, soľ, maslo, niekedy aj pivo a syr a na krstiny kaša. Ak im nenechali dary, dieťa sa nedožilo siedmeho roku.
Sudičky (Sudice, Sojenice, Sugjenice, Sudzičke, Sudženici, Rožanice, Roždanice, Sudženice, Babice, Urisnice, Usirice, Narečnice, Údelnice, Víly Posestrice) vyslovujú osud človeka. Podobný význam majú rožanice - rodičky.
Sudičky si ľudia predstavujú ako milé devy alebo prívetivé stareny, u Chorvátov a Slovincov sú krásne ako víly, inde démonické osoby, ktoré vyslovujú a potom spravujú ľudské osudy. Kto prezradí, čo od sudičiek počul, skamenie. V ruke držia zažatú sviecu, ktorú po vyrieknutí osudu zhasínajú. Uvádzajú človeka na svet a sprevádzajú ho až do smrti. Ak nie je o dieťa dobre postarané, Sudičky a Rožanice ho za trest vymieňajú.
Obyčajne bývajú tri sudičky, ktoré po narodení dieťaťa prídu do domu odeté v bielom. Prvá určuje rozumové schopnosti (príp. dĺžku života, zdravotný stav a spôsob smrti), druhá fyzické danosti (kontakt človeka s bohmi) a tretia mieru blahobytu (životné rozhodnutia). Niekedy sa ich spomína aj päť, sedem alebo deväť.
V Čechách sa volali Libuše (Zlatá Baba), Tetiva (Tetva), Káša (Kazi), na Slovensku Šťastena, Bieda, Slota, v Rusku Mokoš, Sreča, Nesreča, v Grécku Klothó, Lachesis, Atropos.
Mužskou analógiou sudičiek je trojica bohov Porenut, Porevít, Rugievít – sú to traja bratia boja a plodnosti uctievaní v Rujáne. Roku 1518 boli ich postavy úspešne prekryté kresťanskými anjelmi strážnymi (Michal, Gabriel, Rafael)
Svantovít
Pobaltský boh uctievaný v Arkone a na Rujane. Mal štyri hlavy a jeho meno je zrejme zdomácneným prídomkom. Zrejme prvotne boh úrody, ktorého funkcia sa postupne zmenila na vojenskú. Svantovítov kult mal veľkú moc. K jeho hlavnej svätyni prináležalo 300 jazdcov a najvyšší kňaz mal prakticky väčšiu moc ako knieža. Boli mu obetúvaný aj ľudia, hlavne kresťanský kňazi.
Svantovít (príloha 4) je darcom úrody. V okolí Splitu ho vzývali ako ochrancu ohňa, bol aj vojnovým bohom, mal aj vešteckú funkciu – v Arkone sa pomocou jeho bieleho koňa zisťoval úspech vo vojenských ťaženiach podobne, ako tomu bolo pri Triglavovi. Vedľa modly sa nachádzala uzda a meč. Ľudia verili, že Svantovít na svojom koni tiahne proti nepriateľom svojej svätyne, pretože ráno nachádzali koňa spoteného.
Svantovít mal svoju posvätnú štandardu zvanú stanica (stanicia, stancia). Vojaci ju niesli do boja a verili, že tak sú pod ochranou boha. U Ratarov zaujímal prvé miesto, bol dokonca dôležitejší ako Perún.
V meste Arkona na ostrove Rujana obývanom slovanskými Ránmi, stál najslávnejší pohanský chrám Slovanov, svätyňa zasvätená práve významnému a mocnému bohovi Svantovítovi. Nachádzala sa tom štvorhlavá Svantovítova socha vysoká takmer 10 metrov. Dánsky kráľ Valdemar na radu svojho kresťanského radcu Absalona chrám roku 1169 zničil.
Svarog
Boh ohňa, svetla, tepla a nebeský kováč. Jeho meno je odvodené od staroindického svar – svetlo, žiariaci, slnko, nebo. Svarga v indii znamená raj na vysokej hore v centre sveta. Základ svar sa zachoval v dnešných slovách ako svár, zvárať. Jeho uctievanie je doložené iba z východnej oblasti, na západe sa uctieval jeho syn – Svarožic.
Z Rodovho dychu vznikol vták Mater Sva a boh Svarog, jeden z najstarších a najvýznamnejších bohov Slovanov. Veľa zmienok o ňom sa nachádza hlavne v oblasti dnešného Ruska.
Jeho meno sa skladá z dvoch častí - Sva a Rog. Rog má spojitosť so slovom krug (staroslovansky kruh). Kruh je posvätným znakom, často predstavuje znak Slnka. Takisto má spojitosť so slovom svor - nebo. Z toho vyplýva, že Svarog nie je len bohom slnečným, ale aj bohom "všehomíra", teda celého vesmíru.
jeho dňom je deň zimného slnovratu, ktorý vychádza približne na
21.decembra, 3 dni po slnovrate je Štedrý deň.
Svarožič
Syn Svaroga, čo jasne vyplýva z jeho mena s koncovkou ožič (porovnaj kráľ – kráľovič). Bol ctený u Polabanov, kde bol jedným z najvýznamnejších bohov. Zrejme neskôr sa namiesto jeho mena začal používať prídomok Riedegost (Radegast). Je to tak dokladom zmeny zo solárneho boha na lokálneho boha vojny. V texte z 11. až 12. storočia sa o Slovanoch píše že sa modlia k ohňu, nazývajúc ho Svarožičom.
varog udrel kladivom na Alatyr a vznikli jeho nebeskí bojovníci Ratiči a boh Svarožič (Svaražič, Svarogič, Svorožič, Ohniváč, Ohnivec, Dýmač, Semargl). Jeho meno znamená horúci, ohnivý, náruživý a vyjadruje aj to, že je synom Svaroga.
Je to boh ohňa (hlavne ohňa používaného na sušenie obilia), domáceho krbu, ľstivosti a bystrosti.
Zobrazovaný je s prilbou a mečom, na prsiach má hlavu čierneho byvola, podľa niektorých tradícií bol stotožňovaný s plameňmi bleskov. Zjavuje sa ako oheň
v podobe a rozmeroch človeka, žiarivej hlavy, plamenného stĺpa či snopu alebo prichádza v ohnivom víchre, očisťujúceho od všetkého zlého. Vlastní ohnivého koňa so zlatou hrivou a striebornou srsťou, v ruke drží ohnivý mlat. Tam kde prejde na koni, ostáva čierna spálená zem. Dym je jeho znamením a symbolom ohnivé koleso.
Jedná sa o boha rozšíreného najviac u východných Slovanov, zmienka o ňom sa nachádza vo viacerých starých ruských dokumentoch, napríklad v spisoch Jána Zlatoústeho. Sila Svarožiča sa vytráca definitívne až v 11.storočí, keď je dovŕšené pokresťančenie ruského obyvateľstva.
Pripomína germánskeho boha Lokiho a gréckeho Apolóna.
Triglav
Bol trojhlavým bohom, pričom každá z hláv spravovala jednu ríšu sveta: nebo, zem a podsvetie. Uctievali ho v Pobaltí. Zasvätený mu bol čierny ohnivý kôň, so zlatom a striebrom zdobeným sedlom.
Triglav je zvláštnym božstvom miest Štetín a Volín, ktoré ho uctievali ako prvého boha. Štetín má vo svojom obvode tri vrchy, z ktorých prostredný a najvyšší sa honosil trojhlavou modlou boha Triglava. Takisto najdôležitejší chrám v meste bol zasvätený Triglavovi.
Triglav má tri hlavy, pretože sa stará o tri ríše: nebo, zem a podsvetie. Triglavovu spojitosť s podsvetím vyjadruje čierna farbou jeho koňa. Triglavov kôň bol chovaný veľmi starostlivo a tešil sa veľkej vážnosti. Opatrovať ho smel len jeden z kňazov Triglavovho chrámu. Jeho sedlo, zdobené zlatom a striebrom bolo vyložené
v chráme. Triglavov vraník hral aj dôležitú vešteckú úlohu.
Triglavove sochy mali zahalené oči a ústa, aby nevidel ľudské hriechy a tváril sa mlčky. Zakrytá tvár značila aj jeho vysokú hodnosť na nebi. Kult Triglava bol veľmi váženým, dôkazom toho sú jeho honosné svätyne (hlavne v Poľsku), ktoré predstavujú vrchol vtedajšej drevenej architektúry. Mal aj modly odlievané zo zlata.
Po príchode kresťanstva v 12.storočí boli jeho sochy zborené a ich hlavy poslané pápežovi do Ríma ako kuriozity.
Trojan
Je doložený z oblasti Ruska, a etnograficky aj zo Srbska. Nieje presnejšie známa jeho funkcia. Keďže mal zrejme tri hlavy, usudzuje sa že to bolo len iné meno Triglava
Turupit
Uctievaný u Polabanov. Jeho funkcia je neznáma, bol zrejme podobný fínskemu Tarapitovi.
Veles (Volos)
Najviac poznatkov o ňom sa nám zachovalo z Ruska. Ale podľa miestnych názvov bol známy na celom území obývanom Slovanmi. Boh majetku, ochranca stád, úrody a čarodejníkov. Pri tomto bohovi sa tiež prisahalo, ako aj pri iných, bol teda garantom prísah. Knieža Oleg a jeho družina prisahali na Perúna svojho boha a Volosa, boha stád, aby tým potvrdili mier. Veles bol pravdepodobne aj v spojení s podsvetím a protivníkom Perúna.
Svarog zohral aj úlohu pri znovuzrodení Velesa – splodil ho s dcérou Kravy Zemun Altynkou a spolu s Velesom sa narodila aj jeho sestra Altynka.
Veles (Volos), pôvodne syn Roda a Kravy Zemun, je slnečným bohom a bohom rožného statku a stád. Dobytok, najcennejšiu časť gazdovstva, dávali starí Slovania práve pod jeho ochranu.
Je aj bohom úrody. Na juhu Ruska sa o viazaní snopov hovorilo, že je to zväzovanie Velesovej brady. Vo Velesovom prípade ide o boha u Slovanov všeobecne rozšíreného, zmienky o ňom sa nachádzajú na rôznych miestach. Bol uctievaný aj u západných Slovanov, dokonca aj v 14. storočí sa spomína kult boha Velesa na českom území, na niektorých miestach prežil až do 19. storočia.
Veles mal svoj chrám aj v Novgorode, v Rostove a v Kyjeve. Keď Vladimír prijal pravoslávny krst, dal Velesovu sochu hodiť do rieky Dneper.
V ruskej pravoslávnej tradícii sa z neho stal sv. Blažej.
Veles a Perún boli priatelia, ale rozdelila ich žena – Diva. Diva si vybrala Perúna, no Veles ju zvádzal, až kým mu neporodila syna Jarila(Skalojan, Geroman, Jarmín), ktorý je bohom dožiniek. Symbolizuje ho hlinená figúrka so zdôraznenými mužskými pohlavnými znakmi, po ktorej zakopaní sa jeho magické sily plodnosti prenesú na úrodu. Ženský princíp Jarila je Pripelaga.
Víly
sú nerozlučne späté s vodami, hlavne s vodnými prameňmi, ale aj s vlahou z neba. Víla je pravou bohyňou počasia, budí vetry, dáva dážď, búrku aj krupobitie. V ruských pamiatkach sa víly často spomínajú po boku Perúna, Velesa a Chorsa. Pôvodne boli ochrankyňami človeka sprevádzajúc ho na ceste životom.
Ľudia si víly predstavovali ako krásne, večne mladé ženy. Ich telo je biele
a ľahučké. Majú husté, po päty dlhé vlasy. Práve vo vlasoch spočíva ich sila, a preto sa niekedy víly nazývajú aj Zlatovlásky. Odeté bývajú v jemnom bielom rúchu, tenkom a priesvitnom ako pavučina. Niekedy majú krídla, ktoré sú ľahké a sotva viditeľné. Vyzbrojené bývajú zlatými šípmi.
Víly môžu človeka obšťastniť darom. Najradšej majú kvety. Dokážu sa premieňať, napríklad na labuť alebo koňa. Za muža si zoberú toho, kto sa zmocní ich uzdy alebo krídel. Hneď ako sa im to však podarí dostať naspäť, zmiznú. Víly rodia deti, ale rady ich podvrhujú ženám. Takéto deti sa od ostatných líšia lepšou pamäťou a vyššou inteligenciou. Naopak zas deti aj unášajú, kŕmia ich medom a učia.
Vodník (Vodjanik, Vodovik, Deduška vodjanoj, Povodnji, Vodeni, Vodha, Voda, Vodan, Voden bog)
je jedno z mála božstiev, ktoré si až dodnes zachovalo hlbokú stopu v povedomí ľudí. Ľuďom sa zjavuje ako veľký dedo alebo junák. Vie sa premeniť na rybu, hada, žabu a pod. Chodí medzi ľudí, zúčastňuje sa trhov. Rád sa zdržuje v blízkosti vodných mlynov. Za mesačných nocí je vo svojom živle, vyhadzuje sa ako ryba, tlieska, trúbi na roh alebo sadá na mlynské kolo češúc si vlasy. Je nebezpečný pre mladé dievčatá, pretože ich chytá a berie si ich za ženy.
Vodník má vo vode veľkú moc, spravuje obrovskú vodnú ríšu. Na dne hlbokých riek a jazier má svoje sídla a paláce a riadi svoje hospodárstvo. V zime odpočíva vo svojej podzemnej ríši zaspatý a bezmocný, ale spolu s Vesnou sa prebúdza k životu. Vtedy láme ľady, zdvíha vody, trhá hrádze a spôsobuje povodne.
K ľuďom, ktorí vstúpili do jeho ríše, je zlomyseľný. Ohrozuje životy tých, čo sa za búrky ocitli vo vode a zavádza ich na nebezpečné miesta. Keď je však dobrej vôle, hádže rybárom do sietí ryby, alebo sprevádza plavcov do bezpečného prístavu.
Živa
Živa (Živena, niekedy nazývaná aj Matička Zem) sa volá bohyňa zeme, života a životnej sily. Archeologické nálezy svedčia o tom, že jej kult vznikol pravdepodobne v povodí rieky Don pred viac ako 30 000 rokmi a ešte na začiatku 20.storočia ruské ženy vykonávali zložité rituály, aby ich jej prítomnosť ochránila pred chorobami. Dokázala predpovedať budúcnosť a múdro súdiť pri sporoch. Zobrazuje sa ako zelenooká zlatovlasá dievčina.
Bohyňa z ktorej sa dochoval len názov Siva. Predpokladá sa jej spojenie s kultom plodnosti zeme. Miestom jej uctievania bolo Polabie.

Zdroj: http://www.svatohaj.sk
Báje o morských pannách sú všeobecne rozšírené. Do polovice majú telo ľudské, druhá polovica je rybia. Podľa ruského podania sú morské panny veľmi krásne a majú zvodný ľúbezný hlas. Morské panny prenasledujú koráby.

Rusalky (príloha 5) boli podľa pôvodnej viery bohyne vôd, riek a potokov. Slovo “ruslo” označuje riečisko, hlbinu alebo tôňu. Neskôr sa verilo, že sú to duše utopených dievčat, ktoré roznášajú svetielka (bludičky), sú vraj v spojení s mŕtvymi.
Rusalky si predstavovali ako pôvabné devy s rozpustenými vlasmi siahajúcimi až po kolená. Vo vlasoch spočíva ich sila: kým majú vlasy mokré, môžu nimi zatopiť celú krajinu, keď im uschnú, strácajú svoju moc a hynú. Prebývajú na dne vôd, kde majú krištáľové paláce, v zime prebývajú vo veľkých riekach východnej Európy - ich činnosť začína na jar, keď sa všetko zazelená. V rôznych oblastiach majú rôznu podobu: na severe sú považované za zlovoľné a nevábne bytosti, ktoré chytajú pútnikov na brehoch riek, stiahnu ich do vody a utopia. V okolí riek Dneper a Dunaj sú to prekrásne bytosti, ktoré za jasných letných nocí vychádzajú na povrch vody, kúpu sa, smejú, tancujú, vyliezajú na breh, pletú vence a zdobia si nimi hlavy. Rady pradú a rozvešiavajú priadzu po stromoch. Plátno perú vo vode a rozostierajú ho na brehoch. Hudbu, tanec a spev milujú nadovšetko. Nádherným spevom lákajú okoloidúcich do vody, kde ich topia. Tam, kde tancujú, sa na zemi zjavujú kruhy, na ktorých bujne rastie tráva. Šantia v hájoch, hojdajú sa na vetvách stromov. V priebehu tzv. Rusalkinho týždňa na začiatku leta vychádzajú z riek žiť do lesov, kde tancujú v tráve a zavlažujú ju svojimi stopami. Kráľovnou Rusaliek je Dana.

Dana sa veľmi často spája s dúhou. Slovania mali dúhu vo veľkej úcte, považovali ju za božie zjavenie alebo znamenie. Jej spojitosť so slnkom je v jej zjave (zlaté vlasy, biele telo). Podľa Rusov Dana v pravé poludnie sadá na zlatý vozík a vystupuje s ním z vody.

Runa je skôr zlá ako dobrá, prináša nešťastie a smrtonosné nákazy. Je aj bohyňou zemských pokladov. Čoho sa dotkne, to sa pozláti. Má tiež spojenie s vlahou, čím vplýva na úrodu.

Vesník (Jarovít, Jurja) je bojovník jari, ktorý zabil draka a zvíťazil nad zimou. Jeho symbolom je veľký zlatý štít (monštrancia) ako symbol nového slnka. Zobrazuje sa ako krásny mládenec v bielom plášti na bielom koni s vencom jarných kvetov na hlave, ktorý v ľavej ruke drží hrsť obilných klasov. Je bosý, odomyká nebo, vypúšťa rosu a dievčenskú krásu, dáva zdravie a mužnú silu.
Vplyvom kresťanstva sa stotožnil so sv. Jurajom.

Vesna sa radí k Vesníkovi, ale dosiahla oveľa väčšiu slávu a moc. Je bohyňou jari, zaháňa zimu a prináša teplo, do záhrad a lesov zeleň, na lúky kvety. Vesna sa spája s jarnými sviatkami, je mladá a krásna, viaže sa s ňou radosť, spev, zeleň, kvety, láska. Jej vtákom je kukučka.

Divožienky žijú v horách a lesoch v podzemných skrýšach. Na poliach zbierajú klasy, melú ich na kameňoch a pečú chlieb. Z bylín a korienkov vedia pripraviť masti, ktoré ich robia neviditeľnými.

Lesovik (Lešij, Lesje) je duchom lesov (príloha 6 a 7). Pod jeho ochranou sú hlboké lesy aj zvieratá. Je schopný meniť veľkosť: môže byť malý ako myška alebo vyšší ako najvyšší strom. Zjavuje sa v ľudskej i zvieracej podobe. Podobá sa človeku, ale má dlhú zelenú bradu a zelené oči, je zarastený srsťou a nevrhá tieň. Blúdi po lese a je sprevádzaný šumením stromov. Rád sa hojdá na vetvách, tlieska, smeje sa a bučí. Pocestných a lovcov rád zvádza zo správnych ciest. Každý rok v novembri upadá Lesovik do akéhosi zimného spánku a opúšťa svoj lesný domov až do ďalšej jari, kedy sa vracia ešte divokejší a hlučnejší ako kedykoľvek predtým.

Mora na seba berie rôzne podoby a sužuje ľudí tak, že ich dusí v spánku a posiela im zlé sny. Koňom a kravám saje mlieko, škodí aj stromom.

Na upíra sa môže premeniť každý nebožtík, na ktorého padne nečistý tieň. Upíri vysávajú ľuďom z tela krv.

Vlkolak (Vukodlak, Vlkodlak) vznikol hlavne z rešpektu, akému sa v dávnych časoch tešil divoký vlk. Vlkolaci boli ľudia, čo sa napili z vlčej stopy a v noci sa premieňali na vlkov. Škodia dobytku: sajú mlieko kravám, kobylám i ovciam, posielajú na rožný statok mor a choroby, moria aj ľudí.

Trpaslíci (Ludki, Krasnoludci, Dremne, Drumne, Krosnalci) sú podľa lužických Slovanov prví obyvatelia Lužice. Odievali sa pestro a nosili veľké klobúky, boli malej postavy. S ľuďmi boli zadobre, no medzi sebou bojovali, preto sa vyničili.

Obri (Voloti, Spolini, Čudi, Čudinovia, Zruty, Ozruty) sú obrovskí a siahajú až po oblaky. Vynikajú neobyčajnou silou, namiesto kyjakov požívajú celé duby. V povestiach sa spomínajú traja obri - Dubyňa (vytrháva stromy), Goryňa (prevracia hory) a Usiňa (loví fúzmi jeseterov).
Reklamy na stránke nedokážem ovplyvniť....sorry!!!
Flag Counter
Zdroj:okrem vlastných materiálov všetko ostatné zo svojej mailovej schránky.ak sa materiál dotkol niečich ochranných práv- napíšte mi a ihneď zjednám nápravu.ďakujem!!!
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one